Rozhovor: Matúš Lányi

Dátum podujatia neurčený

Si v poradí druhým človekom z východu, ktorého tento rok vystavujeme. Možno sa budem znova opakovať, ale ako vnímaš tradičné delenie Slovenska na západ a východ a ako sa to prejavuje v umeleckom svete?
Na úvod by som sa chcel poďakovať za pozvanie vystavovať v priestore Novej vlny a za spoluprácu. Na otázku regionálneho delenia Slovenska v umení existujú prirodzene dva smery pohľadov. Centrum verzus periféria a opačne. Ak bude kritériom tohto pohľadu kvalita, tak je logické, že centrum, za ktoré je na Slovensku samozrejme považovaná Bratislava, ponúka platformu pre omnoho väčšie množstvo prezentácií v oblasti umenia a teda aj divákov, adresátov týchto aktivít. Štatisticky teda lokálne aktivity periférie nedokážu konkurovať centru. Problém do veľkej miery súvisí s regionálnymi rozdielmi, v kontraste s kultúrnou a ekonomickou atraktivitou centra. Pre umelcov a teoretikov je atraktivita spojená aj so silnou prítomnosťou publika a pôsobnosťou ikonických kultúrnych inštitúcií. Ďalším výrazným aspektom je aj pluralita, ktorá rozširuje kvalitatívnu škálu. Ale existencia centra je princíp súťaže a súťaž je súčasť tlaku na selekciu a skvalitňovanie produkcie. Regionálna disproporcia nie je férovou vlastnosťou tejto súťaže, ale kvalitná činnosť prináša renomé inštitúciám na periférii. A podstatným významom ich činnosti je zabezpečenie migrácie kultúrnych aktivít a teda aj myšlienok. Prirovnal by som to ku krvnému obehu, ktorý roznáša kyslík po celom tele. Za pozitívum považujem aj činnosť Fondu na podporu umenia, bez ktorého by sme o regionálnej kultúrnej činnosti dnes možno nemohli uvažovať v týchto intenciách.

Na technickej univerzite si mal možnosť stretnúť sa osobnosťou Rudolfa Sikoru (Dnes vedie ateliér prof. Peter Rónai). Aké je to študovať pod jedným z velikánov slovenského umenia? Na akej báze fungovali vzťahy v ateliéri? A čo ti dalo samotné štúdium?
V roku 2000 neboli komunikačné a informačné prostriedky tak rozšírené ako dnes. Boli sme prvými študentmi a aj absolventmi výtvarného programu v Košiciach a možnosti štúdia v pomečiarovských časoch neboli veľmi široké. Vo vyšších ročníkoch sme už však naplno chápali, že hrdosť na príslušnosť k tejto inštitúcii bude úmerná energii vloženej do vlastnej práce. Rudolf Sikora bol pre nás študentov živým fyzickým príkladom viery v zmysel toho, čo sa od nás študentov očakávalo. Fungoval ako médium na transfer ideí a vlastných skúseností s umeleckou praxou a umením medzi zahraničím a lokálnou košickou scénou. Nebol len menom z prednášok o súčasnom výtvarnom umení na Slovensku. Jeho skúsenosti, boli uveriteľné a autentické, nie sprostredkované. To malo pre študentov silný motivačný efekt. V spojení s touto geografickou otvorenosťou jeho tvorby a tiež jej dimenzionálnou veľkosťou išlo nesporne aj o šťastnú skúsenosť, aj keď netrvala veľmi dlho. Pre Rudolfa Sikoru bol vždy dôležitý čas, ktorý mohol venovať vlastnej slobode a nie administratívnej činnosti. Každopádne čas a energia, ktorú venoval v prospech košickej Fakulty umení a našej Katedry výtvarných umení bola významnou epizódou na ceste jej vývoja.

Rozoberať otázku náboženstva či mytológie (ako si v poslednom čase prehodnotil) asi nie je najjednoduchšie. Nehľadiac aj na médium, ktoré používaš, keďže väčšina slovenského publika je stále zvyknutá na maľbu či sochu. S akými ohlasmi sa stretávaš?
Náboženstvo v umení nie je prežitkom ani v 21. storočí. S nadhľadom použijem označenie „3. tisícročie po Kr.“ aj keď táto vízia budúcnosti koliduje s predstavou prítomnosti tohto fenoménu. No náboženstvo bolo doteraz prítomné v ktorejkoľvek známej kultúre v histórii. Viem však, že žijem v modernej dobe a pre mňa znamená náboženstvo už iba paralelnú interpretáciu mojej/našej existencie, nie nadradenú, ale trochu bohatšiu a aj preto, by som sa jej nechcel vzdať. V mojej tvorbe sa nevenujem náboženstvu v zmysle reprodukcie biblického príbehu s ikonografickým poriadkom, tak ako sme zvyknutí z dejín umenia. Zámerne som uviedol časové označenie „3. tisícročie po Kr.“ Súvisí totiž s mojím vnímaním tohto fenoménu v súčasnosti a predstavou o jeho podobe v budúcnosti. To, že náboženstvo prekonáva kritickú fázu svojej existencie je dnes asi nesporné. Spoločnosť sa demokratizuje a liberalizuje. Totalitné systémy sú nepopulárne a nahrádzané. Nedeje sa to len v kresťanstve. Stačí sa pozrieť do islamských krajín. Ľudia sa tam síce nezbavujú viery, ale zbavujú sa kontroly viery nad ich slobodou. Ale to nie je podstata mojej práce, chcem zdôrazniť niečo iné. Dvadsiate storočie racionalizovalo zázraky Biblie. Dnes je pre mňa neuveriteľné, uveriť v niečo, čoho mystérium bolo odhalené a stratilo auru. Pomôžem si opäť prirovnaním. V dobe, keď sa šírilo v Európe kresťanstvo sa ľudia báli opúšťať svojich pôvodných Bohov. Ale napríklad uzdravenie rán na následky ktorých sa v staroveku umieralo bylinami od mníchov, ktorí nové náboženstvo šírili, prinieslo vieru v nové zázraky. Tie už však súviseli s novým Bohom. Veda a technológie nám dali v súčasnosti odpovede na otázky, ktoré sme nepoznali, no nezastavili sa. Zdokonalená veda a technológie nám teraz ponúkajú sami nové otázky a zatiaľ neexistujú entity dokonalejšie od nich, ktoré by ich zodpovedali. A v tejto fáze sa deje niečo, čo súvisí s vnímaním nepoznaného a čo vytvára priestor pre mýtizáciu. V mojej poslednej tvorbe sa sústreďujem na identifikáciu znakov, ktoré predstavujú prienik medzi náboženským a technologickým svetom. Nevytváram pre tieto znaky novú vizuálnu formu. Preberám formu v ktorej sú zjavené. Mením kontext, v ktorom existujú a obohacujem pravidlá tejto existencie o mytologický rozmer.

 

Téma, ktorej sa venuješ, je stále rovnaká. Prečo zrovna táto téma? Máš pocit, že by si mohol v rámci toho, čomu sa venuješ, dospieť ku koncu a začal venovať niečomu inému?
Áno, venujem sa náboženskej téme programovo. Netuším či, ani aký by mohla mať táto práca prínos pre súčasné umenie, je totiž len nejakým medzistavom. Nie je možné ju zaradiť do kategórie kresťanského umenia a nie je to ani súčasné umenie v klasickom vnímaní. Niekoľko storočí v dejinách umenia však tvorilo umenie, ktorého cieľom bolo sprítomňovať životy staro a novo zákonných postáv, svätcov, výjavy z biblie. Aj toto takzvané „staré umenie“ implementovalo technologické pokroky spoločnosti, umelci ich formálne reflektovali (anatómia, perspektíva, ilúzia). Avšak technologický pokrok neznamenal aj paradigmatický posun. A napriek snahám o spoločenský posun, bolo kresťanské náboženstvo istým kánonom a dogmou. Dnes sme samozrejme slobodní, nie len nábožensky, a to prirodzene uvoľňuje a posúva naše myslenie. V istej fáze osobnostného vývoja som pochopil, že mi nepostačuje len používanie súčasného vizuálneho jazyka na interpretáciu príbehu, ktorý je uzavretý. A jeho uzavretosť už asi vyčerpala aj výrazové prostriedky. Takže ja sa pokúšam otvoriť sám pre seba iný príbeh.

V očiach niektorých si braný ako jedna z výraznejších postáv súčasného umenia vznikajúceho na Slovensku. Ako by sa s týmto označením stotožnil ty sám a ako vnímaš seba ako umelca na slovenskej výtvarnej scéne?
Ambíciou výtvarníka alebo umelca by možno mala byť taká autenticita vlastného uvažovania nad spoločenskými témami, ktoré sú navyše spoločné. Netvrdím, že je to úplne vedomá ambícia v mojom prípade. Ale stále vnímam spontánnu príťažlivosť tejto témy a otvára mi smery, ktoré by som chcel skúmať a tematizovať. Pre výtvarníka je vytrvalosť veľkým darom. Uvedomujem si však, že aj s umením sa niečo udeje, že možno bude nutné prehodnotiť stratégie, autorstvo, individualitu. Narážam na konkurenciu umelej inteligencie, ktorá je už súčasťou trhu s umením (dielo vytvorené AI a dražene v októbri 2018 v Sothebies). Je už len otázkou času a produkcie tohto „umelého umenia“ kedy bude spracované teoreticky. Zatiaľ vývoj umelej inteligencie smeruje k zdokonaľovaniu „zručnosti“ robota, ak by sa ale vývoj zameral na kreovanie nových tém alebo vízií v umení, tak sa stane biologický umelec reliktom v rámci jednej éry v umení. ☺

 



.footer { position: fixed; bottom: 0; left: 0; right: 0; height: 50px; }