Rozhovor – Alena Adamíková

Dátum podujatia neurčený

Už je to celkom dávno, čo si vyštudovala na VŠVU u prof. Fischera, no o tvojej tvorbe sa začalo výraznejšie hovoriť až koncom prvého desaťročia, kedy si aj sama vyprodukovala viac diel. Čo sa skrýva za týmto faktom?
Súvisí to určite s možnosťami cestovať, ktoré prišli spontánne. Štúdium na VŠVU som ukončila v roku 1997. Pamätám si, že som po skončení štúdia najviac túžila opustiť Bratislavu a odísť preč – priťahoval ma Londýn. Najjednoduchšia cesta, ako sa tam dostať, bola pre mňa práca opatrovateľky detí. Ostala som tam takmer rok. Popri povinnostiach to bol ale splnený sen, vidieť originály Francisa Bacona, Luciana Freuda, Pre-raffaelistov… Nebolo to ale ideálne. Vrátila som sa späť a začala učiť na umeleckej škole. Potom som však opäť vycestovala na služobnú cestu so svojim mužom. Nepretržite až do roku 2004 sme pôsobili vo Varšave, Bukurešti, Singapure (takmer rok), Budapešti… To bol hlavný dôvod, prečo som sa neuchádzala o možnosti vystavovať. O to ťažší bol reštart po návrate, ale skúsenosti, zážitky a podnety, ktoré som získala, sú neprenosné a trvalé. Získala som odstup a utvrdila som sa v tom, čo tvorí podstatu mojej umeleckej tvorby.

 

Si maliarkou strednej generácie a počas svojej praxe si už prežila mnoho mladých maliarov, ktorí sa etablovali do súčasného umeleckého sveta. Ako vnímaš svoje postavenie v dobe o generáciu mladších autorov?
Mňa nezaujíma generačné delenie autorov. Kľúčové je pre mňa čo robia, čím je ich tvorba zaujímavá. Fakt, či sú začínajúci autori, práve ukončení študenti, je pre mňa nerelevantný. Buď sú dobrí, zaujímaví alebo nie sú a nezaujímajú ma. Ak má ich dielo výpovednú hodnotu, tak je to výborné; ak získajú medzinárodné ocenenie, tak je to oprávnené. Presadiť sa na Slovensku nič neznamená – ak sa chcete naplno venovať a živiť umením, tak musíte zaujať galérie a zberateľov vonku. Riešiť postavenie v konkurencii mladších autorov v lokálnom slovenskom prostredí je dočasné, chvíľkové vyrušenie 🙂

 

Už je to snáď neoddeliteľným faktom, že keď sa spomenie meno Adamíková, každý si spomenie na tvoje portréty. Nachádza sa ale v tvojej tvorbe aj niečo, kde tento žáner neriešiš? Nemala si niekedy chuť zmeniť to a vyskúšať niečo iné?
Portrétovanie v mojom programe je zložitejší proces. V každej sérii od tradičného portrétovania unikám. Každá zo sérii rieši aj iný žáner v maľbe- vždy súbežne so zobrazením tváre riešim aj inú oblasť; napríklad v cykle Tvár je viac hádankou ako odpoveďou (2011-2012) je to krajina; séria Rozprávači príbehov sú o vzťahu postavy k priestoru, o pamäti, o spomienkach; séria Infantky je konceptuálnym prístupom k odkazu historickej maľby. Na prvý pohľad sa dá zjednodušene moja tvorba zaradiť do žánru portrétovania, ale ako píšem, ostatné žánre mi napomáhajú preveriť aktuálnosť súčasného významu v portrétovaní a zdá sa, že stále sa dá pokračovať a ísť ďalej. Mám vo svojom portfóliu diela s rastlinnými motívmi, ale to je pre mňa dekorácia, maliarske cvičenie, štúdia. Ale akonáhle je na obraze náznak, stopa ľudskej bytosti, obrys v ktorom tvár absentuje, je to pre mňa obraz, obraz s myšlienkou. Možno to súvisí s tým, že v akomkoľvek zobrazení portrétovaného sa hneď nachádzajú dvaja referenti, autor obrazu a model. A tento vzťah medzi dvoma subjektami je konfrontáciou, ktorú vo svojej tvorbe riešim. Nikdy tam nie je len jedna strana.

 

Tvoja tvorba má rôzne formálne odchýlky. Raz pracuješ s glazúrnymi nátermi, inokedy hrubými expresívnymi ťahmi. Niekedy sa pri tvojej tvorbe hovorí o postupnom vývoji. Ako to teda celé je? Sleduješ sama vo svojej tvorbe formálny vývoj? A prečo tvoríš, zrovna tak ako tvoríš?
Forma rukopisu úzko súvisí s témou a so svetlom. V sérii Rozprávači príbehov som pracovala so zobrazením krajiny, kde sa mi žiadalo priniesť matériu na plátno. Odlíšiť povrchovú štruktúru kôry stromov, mimoriadne rozdielnu farebnosť machov a rastlín a neuchopiteľnosť dopadajúceho svetla. To si vyžadovalo aj zmenu rukopisu. Niektoré časti treba vrstviť špachtľou, iné rozotierať či rozptýliť. Kontrast je nutné dosiahnuť aj v samotnom rukopise priamo na veľkoformátovom zobrazení tváre. Preto je rukopis v sérii Infantky viac expresívny, samotnou krajinou sa stáva plocha líca, alebo čela, ktorú modeluje prudké denné svetlo nasledované tieňom. Na miestach svetla vynechávam hmotu farby alebo ak je svetlo rozhodujúce, tak je naopak vyformované až do plastičnosti. Forma je pomôckou k dosiahnutiu kontrastu.

 

Vo svojej tvorbe z posledného obdobia pracuješ s dielami a princípmi starých majstrov. Sú v tvojom repertoári nejaké nové mená, na ktoré by si sa chcela pozrieť?
V poslednom období som vďaka konkrétnym výstavám pohltená prácou/kopírovaním kresieb Raffaela, Brueghela, Michelangela (škoda že on sám množstvo prípravných kresieb zničil – kresby k Piete sú nenávratne stratené; tých zopár štúdií ženských portrétov je fascinujúcich). Mne najbližšími maliarmi z obdobia baroka sú Diego Velázquez a Valentin de Bolougne. Práve originály Valentina de Bolougne som ešte nevidela a bude potrebné za nimi vycestovať. V tomto období prebieha výstava Thomasa Gainsborourgha v National Portrait Gallery v Londýne. Predstavuje práve portréty jeho dvoch dcér a okruhu najbližších priateľov a známych- takže viac z osobného archívu (výstava sa ešte dá stihnúť :))



.footer { position: fixed; bottom: 0; left: 0; right: 0; height: 50px; }